BYŤ NÁSTROJOM V BOŽÍCH RUKÁCH

            Matka Tereza začala svoju apoštolskú činnosť medzi chudobnými a zomierajúcimi tiež vďaka jednému stretnutiu so zomierajúcou ženou v uliciach Kalkaty. Hovorí:
            „Na celom tele bola rozožratá potkanmi a mravcami, pokrytá špinou a plná červíkov. Nedokázala som sa na ňu ani pozrieť, a už vôbec sa jej dotknúť alebo nejako jej pomôcť. Vidiac ju rozbehla som sa rýchlo preč. Pritom som sa modlila: ,Panna Mária, daj mi srdce také čisté, také plné lásky a pokory, aby som bola schopná Ježiša prijať, Ježiša sa dotýkať, Ježiša milovať v tomto zničenom tele!’
            Po tejto modlitbe som sa k zúboženej žene vrátila. Zodvihla som ju zo zeme. Mocne som cítila, že to je On, Pán, ktorého som zdvihla. Bolo to pre mňa znamenie, že Kristova láska je väčšia ako moja slabosť. Niesla som ženu do nemocnice, kde ju nechceli prijať. Ak ju nakoniec prijali a položili na matrac na zemi, tak len preto, lebo som bola taká tvrdošijná. O niekoľko hodín žena zomrela.
            Vtedy som sa rozhodla, že pohľadám nejaké miesto pre zomierajúcich a sama sa tam budem o nich starať. Keby som vtedy nebola zodvihla túto zomierajúcu, možno by bola „zomrela“ naša kongregácia.“
            Matka Tereza sa vždy považovala za veľmi jednoduchú a neučenú ženu, ktorá chcela byť nástrojom v Božích rukách. Keď sa rozhodla uskutočniť svoju víziu, mnohí – hoci to považovali za dobrú vec – pozerali na to s nedôverou ako na niečo idealistické a nerealistické. Čas však ukázal, že toto dielo je dielom veľmi živým - prežilo svoju zakladateľku a dodnes patrí medzi najvitálnejšie diela v Cirkvi. V priebehu niekoľkých desaťročí sestry Matky Terezy v samotnej Kalkate zodvihli z ulíc desaťtisíce ľudí. Z nich mnohí zomreli dôstojnou smrťou.